7 DIVOV DOLNEJ KRUPEJ

Pri vyslovení slovného spojenia sedem divov, zrejme každého najskôr napadne paralela so siedmimi divmi sveta. V ostatnom čase sa objavil trend, že svoje divy ponúkajú mestá, kraje, regióny... Aj Dolná Krupá má v tomto smere čo ponúknuť. Už od roku 2003 sa začalo používať označenie divy aj pre architektonicky cenné historické pamiatky a unikátne výtvory umu a ľudských rúk v našej obci.

Dokonca aj my ich napočítame rovných sedem: kaštieľ, park, kostol, mauzóleum, divadlo, ružová záhrada a umelý kopec. Niektoré svojou umeleckou hodnotou presahujú regionálny rámec a tvoria súčasť nášho kultúrneho dedičstva. Všetky vznikli zásluhou mecenášstva šľachtických rodín, ktoré vlastnili miestny kaštieľ - Brunsvikovcov a Chotekovcov. Oba rody výraznou mierou ovplyvňovali život v obci prakticky celé dve storočia. Do dnešných dní sa, bohužiaľ, nezachovali všetky, o ktorých bude reč. Platí to o kaštieľskom divadielku a o ružovej záhrade.

7 divov Dolnej Krupej robia príťažlivými aj príbehy a ľudské osudy s nimi spojené a najmä legendy, ktoré sa k nim viažu. O ružovej grófke, o levovi v kostole, o legendárnom obraze, o Beethovenovom strome či o ružiach v podzemí sa dozviete aj tu:

PROSPEKT 7 DIVOV DOLNEJ KRUPEJ

7Divov_titulka

 

PANEL 7 DIVOV V OBECNOM MÚZEU

pane_7 DIVOV DOLNEJ KRUPE_nahlad  

NAŠICH 7 DIVOV:

1. Priekopnícke dielo klasicistickej architektúry na Slovensku 2. Ukážková realizácia ideálnej krajiny podľa anglického vzoru 3. Sakrálna pamiatka ukrývajúca skvosty umenia 19. storočia 4. Zhmotnený doklad lásky a manželskej oddanosti 5. Prvá a najväčšia ružová záhrada na Slovensku založená legendárnou ružovou grófkou 6. Jedinečná stavba spojená s beethovenovskou tradíciou 7. Unikátny príklad krajinnej architektúry  
   

Kaštimuzeum 1

eľ s areálom 

Prvým z našich divov je klasicistický kaštieľ. Výstavba kaštieľa v Dolnej Krupej je spojená s rodinou Brunsvik. Pôvodne zemiansky rod sa na území dnešného Slovenska preukázateľne nachádzal v Hlohovci v 16. storočí, do Dolnej Krupej prichádza sobášom Michal II. Brunsvik (1671–1719) – jeho ženou sa stala Mária Terézia rod. Vitalisová. Ich syn Anton v rokoch 1749–1756 postavil prvý kaštieľ v barokovom slohu na mieste dnešného objektu podľa projektov vtedajšieho cisárskeho dvorného staviteľa a hlavného staviteľa Uhorskej kráľovskej komory Johanna Baptistu Martinelliho st. Panovníčka Mária Terézia povýšila Antona Brunsvika – zemana z Krupej, dňa 7. októbra 1775 do grófskeho stavu s právom nosiť predikát de Korompa (z Krupej). Po jeho smrti v r. 1780 sa panstva ujíma Antonov druhorodený syn Jozef Brunsvik (1750–1827). V r. 1792 oslovuje Jána Jozefa Talherra, hlavného staviteľa Uhorskej kráľovskej stavebnej komory, s požiadavkou na vypracovanie plánov prestavby kaštieľa, ktorý by zodpovedal spoločenskému postaveniu majiteľa. Práce prebiehali do r. 1796. Kaštieľ bol prestavaný a rozšírený na barokovo-klasicistický objekt, zároveň boli vybudované mnohé ďalšie objekty: divadlo, domček záhradníka, oranžéria, kúpeľný domček v záhrade, altánky v parku ap. Jozef Brunsvik už v r. 1813 oslovuje ďalšieho architekta, mladého 24-ročného Antona Pia Rigela z kolísky antiky – z Ríma, s požiadavkou, aby riadil prebudovanie celého areálu v modernom – klasicistickom štýle. Práce na menších objektoch prebiehali od r. 1813-1819, zároveň sa zakladal rozsiahly, vyše 100 hektárový anglický park podľa projektov nemeckého záhradného architekta Henricha Nebiena. Práce na kaštieli sa uskutočnili v r. 1821-1822, kedy bol kaštieľ vystavaný do dnešnej podoby. Kaštieľ patrí medzi najkrajšie príklady vidieckej klasicistickej architektúry na Slovensku. Na jeho výslednej architektonickej podobe je zjavný priamy vplyv najväčších uhorských architektov tej doby - Michaela Pallacka a Charlesa Moreaua. Obaja preukázateľne participovali na projektovej príprave kaštieľa, o čom svedčí celková koncepcia stavby, ale aj vzhľad mnohých architektonických prvkov. Tie sa objavujú v rovnakej podobe na ďalších realizovaných stavbách prominentných umelcov, najmä na území dnešného Maďarska, v prípade Moreaua aj Rakúska (Alcsút, Gyömrő, Eisenstadt). Kaštieľ bol známy bohatými umeleckými zbierkami, knižnicou s tisíckami zväzkov kníh a mimoriadnou obrazovou galériou. Z ďalšej histórie spomenieme len niektoré medzníky: V roku 1813 sobášom Henriety Brunsvikovej s Hermanom Chotekom prichádzajú do Krupej Chotekovci; v roku 1937 je zbúrané divadlo; v roku 1945 po prechode frontu je kaštieľ totálne vyrabovaný; od roku 1946 je kaštieľ pridelený Povereníctvu zdravotníctva, zriaďuje sa v ňom ústav na liečenie tuberkulóznych chorôb; v roku 1946 zomiera v Dolnej Krupej posledná grófka – Mária Henrieta Choteková; v roku 1947 po pozemkovej reforme je areál kaštieľa rozparcelovaný, ostáva park s dnešnou rozlohou 17 hektárov, mnohé významné objekty boli zbúrané (napr. knižnica, hospodárske budovy ap.); od roku 1949 do roku 1969 je v kaštieli ústav pre duševne chorých pacientov; v rokoch 1969-1978 kaštieľ prestavaný pre potreby novozriadeného Domova slovenských skladateľov a nakoniec od 1.1.2003 prechádza celý kaštieľ s areálom do správy Slovenského národného múzea – Hudobného múzea. Kaštieľ i a tým aj obec Dolnú Krupú preslávili:

  • pobyty svetoznámeho hudobného skladateľa Ludwika van Beethovena v kaštieli - túto skutočnosť pripomína Pamätník L.van Beethovena so stálou expozíciou,
  • Mária Henrieta Choteková – ružová grófka (1863-1946), zakladateľka najväčšieho rozária v strednej Európe, ktoré sa preslávilo vlastnými odrodami ruží. Ružiarsku tradíciu pripomína množstvo vysadených ruží v areáli kaštieľa i v obci,

Od zriadenia Domova slovenských skladateľov zavítal do kaštieľa celý rad významných hostí kultúrneho a spoločenského života z Československa i cudziny. Za všetkých menujme napr.: Eugen Suchoň, Ján Cikker, Andrej Plávka, Peter Dvorský, Miroslav Válek, Peter Michalica, Ján Čarnogurský a prezidenti SR Michal Kováč a Rudolf Schuster.

„V celom Uhorsku sa nenájde kaštieľ a park takého výnimočného vkusu a krásy. Krupá bude triumfom umení a vied, ktorý ovenčuje vznešený rod Brunsvikovcov.“ – s neskrývanou hrdosťou vyhlásil architekt - rodom Riman - Anton Pius Rigel (nar. 1789), keď bola po dvojročných intenzívnych prácach koncom roku 1822 podľa jeho plánov dokončená prestavba dolnokrupského kaštieľa. Na tomto projekte si Rigel dával mimoriadne záležať a veľa si od neho sľuboval. Gróf Jozef Brunsvik objavil mladého architekta vo Viedni a už v roku 1813 sa predbežne dohodli na vízii prestavby kaštieľa a úpravách celého areálu. Gróf bol jeho predstavami nadšený a Rigel ich realizácii upísal niekoľko rokov svojho života. Zo spojenia solventného mecéna a ambiciózneho architekta sa mal zrodiť architektonický skvost, ktorý, ako neskôr pochopíme, nakoniec predčil všetky očakávania. V Dolnej Krupej Anton Pius Rigel zrejme vytvoril vrcholné dielo svojej staviteľskej kariéry. V ním realizovanej podobe sa kaštieľ zachoval do dnešných dní. O výnimočnosti celého zámeru, ktorým boli investor i architekt doslova posadnutí, svedčí aj fakt, že prestavba sa týkala pomerne novej budovy, veď od dokončenia predošlej úpravy z rokov 1793 - 1798 neuplynulo ani štvrťstoročie. Výraz nového objektu mal zodpovedať najmodernejšiemu ponímaniu architektúry svojej doby. Výsledok Riglovho úsilia stojí za to. Niektorí slovenskí i českí umenovedci považujú kaštieľ, resp. jeho detaily za vzorový príklad niektoré významné stavby z prvej polovice 19. storočia. Dolnokrupský kaštieľ je v odborných kruhoch považovaný za najčistejšiu ukážku vidieckej profánnej klasicistickej architektúry u nás. O výnimočnosti Riglovho umeleckého počinu je presvedčená väčšina historikov umenia, niektorí ho úrovňou prirovnávajú k dielam najvýznamnejšieho klasicistického architekta tej doby v Uhorsku Michaela Pollacka. A čomu náš kaštieľ vďačí za také uznanie? Najmä monumentálnym portikom (stĺpovým vstupom ukončeným trojuholníkovými štítmi), ktoré sú dominantami oboch priečelí - záhradného i vstupného. Pozornosť upútajú najmä ich štyri štíhle stĺpy, ktoré majú na oboch stranách odlišné hlavice. Zo strany parku je štít sochársky dotvorený a zvýraznený aj mohutným schodiskom. Portikus - staviteľský termín, ktorý si zaslúži, aby sme si ho pamätali, pretože ten na dolnokrupskom kaštieli sa stal jeho najfotogenickejším prvkom a jeho najobdivovanejšou súčasťou. To, že na jeho realizácii si dal mimoriadne záležať aj architekt Rigel, dosvedčuje korešpondencia z rokov 1821 – 1822. Listy písal grófovi v čase jeho neprítomnosti, ktorý sa v kaštieli nezdržiaval - zväčša od októbra do mája. Poskytujú nám takmer dokonalý obraz o neľahkom zrode terajšej podoby kaštieľa. Pomôže nám ich preložené znenie, ako ho uverejnila autorka doteraz najrozsiahlejšej štúdie o architektúre kaštieľa Jana Šulcová. Vďaka nim si dokážeme sprítomniť atmosféru na stavbe spred vyše 180 rokov. Od prvého nápadu k realizácii neuplynul dlhý čas. Skoro na jar roku 1821, hneď ako to umožnilo počasie, sa rozobrala stará strecha a nadstavilo sa nové poschodie. Pred realizáciou najdôležitejších súčastí sa pripravili makety a modely (pre hlavice stĺpov dokonca v mierke 1:1). Prvých osem hlavíc (hranatých pre pilastre v hmote kaštieľa) dokončili vo Viedni už v máji toho roku a boli odoslané v ôsmich debnách z Viedne do Bratislavy, kam prišli loďou. Dolnokrupskí furmani ich naložili do ôsmich vozov a na druhý deň boli na mieste určenia. Stalo sa tak 26. mája 1821. V októbri 1821 bola hrubá stavba dokončená, no stále chýbalo to, čo kaštieľu malo dodať konečný a neopakovateľný vzhľad – portiky. Tieto práce sa presunuli až na druhý rok. Rigel sa však nenudil. Okrem dokončovacích prác v interiéri ho takmer celú zimu zamestnávala myšlienka, ako dotvoriť portiky, aby dosiahol dokonalý účinok aj pomocou nich. Na vstupnom portiku dali po dohode s grófom prednosť účelnosti a rozhodli sa doň osadiť hodiny. No konečné riešenie rovnakého miesta na opačnej strane, mu nedalo spávať. Koncom decembra to prišlo – s nápadom sa ihneď podelil s grófom:„Prichádzam s krásnou a veľkolepou myšlienkou. Predkladám Vašej excelencii takýto návrh: do frontónu na záhradnej fasáde kaštieľa vložiť basreliéf predstavujúci génia slávnej rodiny Brunsvikovcov. Reliéf by vyhotovil z kameňa slávny riaditeľ Akadémie pán Klieber, vrátane skice za veľmi slušných podmienok. Takáto výzdoba frontónu urobí každú stavbu vznešenejšou a zaujímavejšou. Nepochybujem, že Vaša excelencia sa pre ňu rozhodne.“ Gróf Brunsvik riešenie akceptoval, no zrejme s výhradami, pretože ešte v marci nasledujúceho roku nebolo o konečnej verzii rozhodnuté: „My architekti sme sa radili o problematike erbu. A tak po poradách som sa rozhodol pre moju pôvodnú myšlienku.“ Skoro na jar roku 1822 sa už v prácach intenzívne pokračovalo. V apríli sa začalo finišovať – konečne sa osádzali stĺpy portika. Boli to ohromné kamenné valce, a aby bolo nimi vôbec možné manipulovať, každý z ôsmich stĺpov sa skladal z troch častí, ktoré bolo potrebné osadiť na seba vo veľkej výšky. Na ne sa kládli hlavice, až nakoniec rímsy a frontóny (trojuholníkové štíty). Kusy kameňa mali ohromnú hmotnosť, preto boli práce veľmi náročné a rovnako nebezpečné. Stavba v Dolnej Krupej sa v čase rýchlo napredujúcich prác musela podobať na veľké mravenisko. V liste z 13. apríla 1822 si Rigel vydýchol: „Predsa sme dnes dokončili osádzanie kamenných stĺpov, čo nebola maličkosť, čertovská práca!!! Vztyčovať bez osobitných zariadení kamene vážiace až 6 000 libier.“ (asi 3 tony - pozn. S.P.). Konečne bola v Klieberovom viedenskom ateliéri dokončená aj posledná verzia reliéfu, ktorý doviezli v júni a môžeme ho obdivovať dodnes. V lete 1822 boli teda oba portiky dokončené. Chvála a uznanie nedali na seba dlho čakať:„Tu v Krupej bol pán Vitsch a to, čo videl, pokladal za priekopnícke dielo.“- chválil ešte v októbri 1822 grófovi trojjediný A. P. Rigel - projektant, architekt a staviteľ v jednej osobe. Keď po rokoch úsilia uvidel výsledok svojej práce, bol si plne vedomý jeho kvalít. Keďže skromnosť nebola silnou stránkou Rigelovej osobnosti, dajme mu ešte naposledy slovo:„Už na prvý pohľad vidno jednoduchý ale nádherný účinok, ako býva u starého gréckeho štýlu. Všetko je optimálne zladené a pôsobí jedinečným dojmom.“ Aj dnes musíme uznať, že kaštieľ je najcennejšou kultúrnou pamiatkou v obci i v širšom regióne. Jeho monumentalita zvíťazila aj v osudových rokoch neodpustiteľných zásahov do areálu kaštieľa. Zapríčinili ich vyrabovanie kaštieľa v apríli 1945 a parcelácia areálu v roku 1947, po ktorých zostal objekt bez pána, opustený a prázdny. Dokonca sa uvažovalo o jeho zbúraní. Veľkoleposť tejto stavby nakoniec uznali aj novodobí ničitelia a kaštieľ zostal stáť. Iné stavebné súčasti areálu už také šťastie nemali, rúcaniu podľahli takmer všetky okolité Rigelove budovy: knižnica, múzeum, vrátnice, vstupné krídla… Dovtedy išlo o najväčší komplex klasicistických budov na našom území. Stavby rozsiahleho areálu boli postavené v štýlovej harmónii a žiadna z nich nepôsobila rušivo či cudzorodo. Kvalitu a umeleckú hodnotu kaštieľa preverili roky a 17. septembra 1963 bol oficiálne vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Keď už tých citátov zaznelo toľko, nakoniec si dovolím uviesť slová slávneho talianskeho renesančného architekta Palladia, ktoré ozrejmia pohnútky a inšpiráciu najcennejšieho z divov Dolnej Krupej: „…najväčší úžitok a najkrajšie radosti prinesie každému urodzenému mužovi jeho vidiecke sídlo. Iba tam sa môže s potešením dívať ako zem zveľaďuje jeho majetky, iba tam môže chodiť na prechádzky, jazdiť na koni, len tam si môže udržať zdravé a mocné telo. Iba tam si jeho duch odpočinie od únavy mesta. Len tam môže v pokoji čítať, študovať a pozorovať prírodu.“

muzeum 2Park pri kaštieli

Majitelia kaštieľa sa rozhodli upraviť okolie kaštieľa i okolitú prírodu podľa najmodernejších trendov anglických parkov. Najintenzívnejšie práce prebiehali v rokoch 1813 - 1819, kedy v obci pôsobil záhradný architekt Henrich Nebien. Kaštieľ postupne obklopila kópia ideálnej antickej krajiny. Vznikol tu prírodno-krajinársky celok s množstvom architektonických stavieb (vodopádom, kúpeľným domom, umelou jaskyňou, obeliskom...), jazerami s ostrovom, sochami a pod.

S dejinami krupského kaštieľa úzko súvisia aj dlhodobé snahy o zveľaďovanie okolitej prírody, ktoré badáme už v druhej polovici 18. storočia. Opäť musel prísť na scénu nám už dobre známy gróf Jozef Brunsvik, aby sa z parku stala jedna z najkrajších záhrad v Uhorsku. Mal jasný zámer – vytvoriť moderne komponovaný prírodno-krajinársky celok. V rokoch 1813 až 1819 pôsobil v Dolnej Krupej záhradný architekt Henrich Nebbien. Počas niekoľkých rokov zúžitkoval prax skúseného agronóma a pod jeho vedením vznikol v Dolnej Krupej veľkolepý a originálny výtvor ľudského umu a šikovných rúk. V roku 1813 sa začalo s hĺbením jazier a zo získanej zeminy sa navŕšili malé pahorky, ktorých bolo dokopy sedem – rovnako ako v antickom Ríme. Na presne vymedzené miesta sa vysádzali nové dreviny a začala sa stavať drobná záhradná architektúra: umelá jaskyňa, kúpele, altánky, mosty, vodopád… Na umelom ostrove sa vysádzali stálozelené dreviny: cezmína ostrolistá a vavrínovec, ktoré sa vo voľnej prírode na Slovensku objavili vôbec po prvýkrát práve tu. V parku vtedy pravidelne pomáhalo asi sto vojakov posádky z neďalekého Leopoldova. Najväčšia koncentrácia záhradnej architektúry a umeleckého dotvorenia bola v centrálnej časti parku, no sadovnícke a terénne úpravy zasiahli aj širšie okolie. So stromovou zeleňou sa mal prelínať voľne komponovaný ovocný sad, vinica a lúky. Na konci snaženia bolo asi 100-hektárové územie prispôsobené vkusu a požiadavkám majiteľov kaštieľa. Niet pochýb, že tvorcovia parku sa nechali inšpirovať antickou mytológiou. Chceli stvoriť kópiu idealizovanej antickej krajiny plnú symbolov a skrytých významov. V parku ste mohli vidieť sochu Psyché, Najády, sedadlo múz, Minervino miesto, obelisk… Za zmienku stoja aj názvy ďalších miest – korytnačie jazierko, jazierko pre pstruhov, studnička, vodopád, atď. V čase prestavby kaštieľa na začiatku 20-tych rokov 19. storočia sa v parku uskutočnili ďalšie úpravy. Perfekcionista Anton Pius Rigel sa snažil zosúladiť a pretvoriť nielen celý areál, ktorého celkový výraz chcel umocniť aj spojením s rozsiahlym parkom, ale dookonalý dojem z práve dokončovaného kaštieľa chcel znásobiť aj zúžitkovaním prírodných daností krajiny. Jedným z prvkov, ktoré mali k tomu dopomôcť bola veľká vodná plocha v blízkosti kaštieľa. Parková fasáda mala vyniknúť na otvorenom priestore a vďaka odrazu na hladine jazera mal byť jej účinok dvojaký. Sám vyprojektoval nové stavidlá na veľkom jazere za kaštieľom. Vo svojich aktivitách sa pridržiaval vzorov zo svojho rodného Talianska. Najpoetickejší opis krás dolnokrupského kaštieľa nachádzame v liste Terézie Brunsvikovej grófovi Migazzimu z augusta 1819: „Čím podľa mňa predstihuje Dolná Krupá podobné parky je to, že to nie sú záhrady, ale maľby, kresby, forma, farebnosť, všetko je tu motivované, to je pochopenie druhu stromov, to hovorí, to sú tóny. Niečo povedia a skutočne im možno rozumieť (…). Množstvo a výber exotických drevín, prekrásna vegetácia ponúka nevšednú krásu…“. Kaštieľsky park v Dolnej Krupej a jeho kultúrno-historickú hodnotu rovnako zvýrazňuje aj skutočnosť, že sa spája s pobytom Ludwiga van Beethovena. Okrem už známeho pagaštana, do ktorého podľa legendy Beethoven ukrýval svoje listy „nesmrteľnej milenke“, jeho pobyt neskôr pripomínali aj ďalšie miesta v parku. V hornej časti malého jazera pri umelej jaskyni sú dodnes identifikovateľné zvyšky po vodopáde na tzv. Beethovenovom mieste. Na jednom z kusov opracovaných kamenných blokov bola osadená mramorová doska s francúzskymi veršami:

„Z tohoto radostného pobytu, z tejto pokojnej tône A vy šťastní? Buďte nimi i naďalej.“

Pri fontáne za kaštieľom, z ktorej tiekla pitná voda (studnička) bola tiež mramorová doska s veršami vo francúzštine:

„Vždy živá, svieža a čistá, sladký beh môjho života. Šťastný priateľ prírody, ktorý takto vidí plynúť svoje dni.“

Neskorší majitelia autorstvo týchto veršov pripisovali Beethovenovi a nám sa zachovali iba vďaka prekladu Karola Jarábka, ktorý si ich mohol prečítať ešte na pôvodných miestach. V parku rástli aj pozoruhodné stromy, najväčšiu pozornosť pútali obrovská jedľa s obvodom kmeňa vyše osem metrov (vyvrátená v roku 1954) a mohutná, vyše 300-ročná lipa (spílená v roku 1961). Najväčšou dendrologickou raritou je sekvojovec mamutí, ktorý ako jediný z velikánov parku stojí dodnes. Vo výške 1,3 m má obvod kmeňa takmer päť metrov a dosahuje výšku vyše 45 metrov. Bol zasadený okolo roku 1860 a dnes je ako najväčšia ozdoba parku zákonom chráneným stromom. 12. februára 1963 bol park uznaný ako historicky cenný a vyňatý z pôdneho fondu.

[/tab]

muzeum 3    Kostol sv. Andreja

Farský kostol sv. Andreja predstavuje významnú pamiatku slovenskej sakrálnej architektúry zo začiatku 19. storočia. Stavba vyrástla v rokoch 1807 - 1811 na mieste staršieho gotického kostola. Kostol je jednoloďový s vežou a vstupným portálom orientovanými do ulice. Po stranách presbytéria boli pristavané sakristia a oratórium s hrobkou rodiny Brunsvikovcov. Umelecky cenné je zariadenie interiéru - v duchu klasicizmu sú zhotovené všetky oltáre, lavice, krstiteľnica i kazateľnica. Oltárne obrazy pochádzajú z roku 1813, symbolický sarkofág so sochou leva z roku 1837. Pod oratóriom sa nachádza rodinná hrobka Brunsvikovcov, v ktorej je pochovaný aj najslávnejší majiteľ kaštieľa panstva Jozef Brunsvik (1750-1827). Náš farský kostol predstavuje významnú pamiatku slovenskej sakrálnej architektúry a právom sme ho zaradili medzi divy obce. Spoločne s kaštieľom tvoria dodnes architektonické dominanty Dolnej Krupej. Bol dokončený a slávnostne vysvätený v roku 1811. Z hľadiska umeleckého tvaroslovia sa zaraďuje medzi pamiatky klasicistického štýlu. Na začiatku 19. storočia sa podobných projektov nerealizovalo veľa, keďže Európa zažívala nepokojnú éru napoleonských vojen. Doba vzniku nášho kostola je zvláštna aj preto, že je jednou z mála novostavieb katolíckych chrámov patentu. V tomto období vo veľkej miere prevládali stavby evanjelických chrámov. Aj na stavbe miestneho kostola sa prejavil značný vplyv grófa Jozefa Brunsvika a jeho umeleckého vkusu. Nikde sa mi to nepodarilo potvrdiť, ale podľa poznatkov o jeho aktivitách je takmer isté, že aj samotný projekt novostavby kostola zabezpečil gróf Brunsvik. V rokoch 1807 až 1811 tak vyrástol na mieste staršieho predchodcu nový kostol. Bol priestrannejší, svetlejší a najmä modernejší. Budova má pozdĺžny pôdorys a vnútorný jednoloďový priestor zaklenutý tzv. pruskými klenbami (pomerne plochými oblúkmi). Veža so vstupným portálom je na hlavnej fasáde orientovanej do ulice. Architektonické dotvorenie a výzdoba sú veľmi decentné. V interiéri je zachovaná vzácna dekoratívna jednotnosť klasicistických oltárov a štýlovo zhodného stvárnenia ďalšieho zariadenia: lavíc, krstiteľnice, či kazateľnice. Hlavný oltár tvorí vysoký portikus s dvoma stĺpmi, tympanónom a ústredným obrazom Ukrižovaného Krista (pôvodne Sv. Ondreja, ktorému je kostol zasvätený). Po bokoch je doplnený sochami kľačiacich anjelov. Všetky oltárne obrazy pochádzajú z roku 1813 a boli maľované na objednávku J. Brunsvika a niektorých zámožnejších zemanov. Hodiny na veži dal vyhotoviť tiež on, je mu venovaný aj najcennejší artefakt v kostole – symbolický sarkofág od Štefana Ferenczyho z roku 1837. Jeho súčasťou je aj lev, ktorý predstavuje strážcu grófovho posmrtného pokoja. Náhrobok je jedinečnou pamiatkou sochárstva prvej polovice 19. storočia, na Slovensku dosť zriedkavého. Vonkajšiu kompaktnosť stavby porušujú iba sakristia a oratórium pristavené po stranách presbytéria. Pod oratóriom, pôvodne oddeleným od presbytéria sklom a osobitne vykurovaným, v ktorom sa grófska rodina zúčastňovala bohoslužieb, si dal gróf Brunsvik vystavať podzemnú rodinnú hrobku. V rokoch 1822 až 1900 do nej bolo pochovaných osem členov rodiny (Herman Chotek - 1822, August Brunsvik - 1825, Jozef Brunsvik - 1827, 15-ročná Jozefína Forrayová - 1845 , Mária Anna Brunsviková - 1851, štvormesačný Otto Folliot de Crenneville - 1854, Henrieta Choteková - 1857 a naposledy Karolína Edle von Domborska v roku 1900). Táto krypta je dnes v pomerne zachovalom stave. Jej zvláštnosťou je, že bola masívnou podzemnou chodbou spojená priamo s rodinným sídlom, kde tento tunel vyúsťoval pod budovou oranžérie pri kaštieli. V súvislosti so šľachtickými hrobkami prišlo aj k poľutovaniahodným udalostiam. Zaznamenali sme dve a zrejme nie je zhoda okolností, že obe sa odohrali v priamej súvislosti so svetovými vojnami. Vtedy boli krypty otvorené so zámerom olúpiť pochovaných o cennosti. Týmto spôsobom boli narušené aj telesné pozostatky príslušníkov Brunsvikovskej rodiny. „Takmer po 70-tich rokoch (pred rokom 1921- pozn. S.P.) rokoch bola hrobka vylámaná zlodejmi, ktorí tam na mŕtvolách hľadali šperky. Ovšem nič nenašli a mŕtvoly sa pri dotyku rozpadli. Pisateľ týchto riadkov bol prítomný, keď četníci hľadali stopy…“ - uvádza v pamätiach Vojtech Husárek. Kostol ukrýva aj ďalšie podzemné tajomstvá, ktoré rovnako lákali amatérskych hľadačov pokladov. Ešte staršia hrobka bola pod vežou s vchodom pod schodiskom na „chórus“. Táto naposledy patrila rodine Odlerovcov (crypta Odleriana ), napr. v roku 1823 do nej pochovali 13-ročného Ignáca Odlera, no pochovávali tu aj iných zemanov. Po prechode frontu v čase druhej svetovej vojny bola väčšina truhiel v kryptách násilím otvorená, preto silne poškodené a znehodnotené priestory dal farár Alojz Martinec po roku 1945 uzavrieť. V podzemných priestoroch kostola sa dávali zemania pochovávať od nepamäti, najstaršie z hrobiek sa nachádzajú priamo pod kostolom. Architekta kostola sa mi nepodarilo identifikovať, ale vychádzajúc z estetických nárokov, vkusu a jedinečných kontaktov Jozefa Brunsvika, by sme v autorovi projektu možno spoznali jedného z najuznávanejších uhorských architektov tej doby.

   muzeum 4 Mauzóleum Chotekovcov

Mauzóleum Chotekovcov dokončili v roku 1895 na objednávku majiteľa kaštieľa Rudolfa Choteka, ktorý doň dal pochovať svoju mladú dcéru i manželku. Označuje sa prívlastkom neorenesančné a zaraďujeme ho k ukážkovým príkladom neoslohovej architektúry z prelomu 19. a 20. storočia na našom území. V roku 1946 doň pochovali aj poslednú príslušníčku rodiny Máriu Henrietu Chotekovú - ružovú grófku (nar. 1863). Mauzóleum je celkom unikátnou a najviac nedocenenou historickou stavbou v Dolnej Krupej. Zároveň je najmladšou staviteľskou pamiatkou z tých, ktoré sme zaradili medzi divy obce. Bolo dokončené v roku 1895, čo potvrdzuje aj situačná mapa z nasledujúceho roku, na ktorej je objekt už znázornený. Bližšie údaje o výstavbe ani meno architekta sa nám nepodarilo zistiť. S istotou vieme iba, že podnetom k výstavbe boli tragické okolnosti - smrť Márie Chotekovej – manželky neskoršieho zadávateľa stavby, ktorá zomrela v roku 1892. Jediným vonkajším odkazom na Chotekovcov je nenápadná iniciála ich priezviska -Ch- na kovaní v polkruhovom okne nad vstupnými dverami. Naše mauzóleum sa označuje prívlastkami neorenesančné, resp. neoklasicistické. Podobné objekty si dávali stavať bohatí obyvatelia na mestských cintorínoch a príslušníci šľachtických rodín pri svojich sídlach. Na našom území dobová móda neoslohových stavieb tohoto typu nebola príliš rozšírená, preto je dolnokrupské mauzóleum pomerne cennou ukážkou tejto architektúry. Vo väčšine prípadov u nás prevažuje neogotický štýl (napr. Andrášiovské mauzóleum v Trebišove či krypta Révayovcov v Turčianskej Tepličke). Tomu nášmu je štýlovo najviac príbuzné neorenesančné mauzóleum v Lednických Rovniach. Je to rozmermi nie príliš mohutná stavba štvorcového pôdorysu, kde na oboch stranách vystupujú prístavby hrobiek. Na pochovávanie mali slúžiť aj podzemné priestory pod celým objektom. Stavba je zakončená kupolou so štyrmi oknami, ktorými preniká do interiéru svetlo. Vnútorné zariadenie je zredukované na minimum a predstavuje ho vlastne iba socha Krista Spasiteľa z roku 1895 od viedenského sochára A. Schmidgrubera a veľký obraz Ukrižovaného Krista. Na rozdiel od strohého interiéru je vonkajšok mauzólea pomerne bohato zdobený. Objavuje sa množstvo detailov antického tvaroslovia (archivolty, obelisky, nárožné akrotérie a bohato členené rímsy). Stavba napriek neveľkým rozmerom pôsobí monumentálne. V mauzóleu bolo postupne pochovaných šesť príslušníkov rodiny Chotekovcov. Rudolf Chotek I. dal doňho najprv preniesť telesné pozostatky svojej dcéry Anny a manželky Márie, neskôr v roku 1903 doňho pochovali jeho samotného. Títo traja našli miesto svojho posledného odpočinku v ľavej časti mauzólea. Ďalších členov rodu po roku 1918 za ČSR pochovávali už do podzemného priestoru mauzólea. Postupne to boli všetky deti R. Choteka: R. Chotek II. (1921), Gabriela Schönbornová (1933) a Mária Henrieta Choteková (1946).

 muzeum 5 Kaštieľske divadlo

Piaty z divov - kaštieľske divadlo - bol najmenší, no iba svojimi rozmermi. Jeho architektonická hodnota predstihovala mnohé väčšie stavby, pretože podobné šľachtické divadlá boli na Slovensku postavené iba dve (ďalšie sa dodnes zachovalo v Hlohovci). Budovu divadielka si dal pri kaštieli postaviť gróf Jozef Brunsvik okolo roku 1800, aby v ňom mohli organizovať divadelné predstavenia, koncerty a akadémie. Malo celkom nezvyčajný tvar s pôdorysom pripomínajúcim korytnačky, z ktorých panciera sa voľakedy zhotovovali lýry. Práve na jeho pódiu mohol počas svojich návštev koncertovať i Ludwig van Beethoven. Bolo zbúrané v roku 1937. Ďalším architektonickým klenotom bola divadelná budova postavená v blízkosti kaštieľa. Minulý čas som použil zámerne, pretože bolo bohužiaľ zbúrané už v roku 1937, teda v čase, keď kaštieľ vlastnila ešte rodina dedičov - Pallavicinovci. Bol to typ zámockého divadla, ktoré si pri svojich sídlach dávali stavať najzámožnejšie šľachtické rodiny. Strohé informácie hovoria o tom, že v čase najväčšieho rozmachu kultúrno-spoločenského života v kaštieli – v prvej tretine 19. storočia – sa tu hrávali divadelné predstavenia, organizovali sa v ňom akadémie a koncerty. Ak v Dolnej Krupej koncertoval Beethoven, tak to bolo práve tu. Používa sa aj názov divadielko, a táto zdrobnenina je oprávnená, pretože divadlo bolo pomerne miniatúrne, dá sa povedať rodinné alebo súkromné. Napriek veľkému úsiliu sa doteraz nepodarilo získať kvalitnejšiu snímku, preto si musíme vystačiť s drobným výrezom zo známej litografie kaštieľa, kde ja zachytená aj budova na mieste, kde podľa nákresov divadlo stálo. Neexistenciu obrazového dokladu si môžeme vysvetliť aj tým, že v čase, keď ešte divadielko stálo, bol u nás záujem o kultúrne pamiatky nepatrný a o fotografovanie roky neudržiavaného objektu vtedy sotva ktosi prejavil záujem. Azda preto sa veľmi často zamieňalo so susednou budovou knižnice, čo je jeden zo zaužívaných, ľahko vyvrátiteľných stereotypov. Stačí letmý pohľad na známu mapu z roku 1822, na ktorej si ľahko prečítame legendu a porovnáme pôdorysy dvoch rozdielnych stavieb označených ako divadlo a knižnica. O existencii kaštieľskeho divadla a jeho presnej polohe svedčia teda iba staré mapy kaštieľskeho areálu, na ktorých zaujme táto budova bizarným pôdorysom. Dve známe litografie zachytávajúce pohľad na kaštieľ z parku, zase ponúkajú podobu jeho nenápadného priečelia obklopeného zeleňou. Na Slovensku dodnes jestvuje jediné podobné - pri zámku v Hlohovci. Bolo celkom unikátnou pamiatkou a keď sa súvekí pamiatkári dozvedeli, že pri kaštieli v Dolnej Krupej búrajú divadelnú budovu, vyvolalo to ich zdesenia. Na účinnú záchrannú akciu však bolo už neskoro. V liste zo 7. mája 1937 o.i. apelovali: „Búraním sa stala nenahraditeľná škoda, pretože na Slovensku boli len dve takéto šľachtické divadlá. Stavbám týmto venuje sa v cudzine pozornosť a napríklad vo Švédsku na kráľovských zámkoch tieto staré súkromné divadlá v prítomnej dobe dávajú sa opravovať. Okrem toho v tejto budove boli cenné architektonické súčiastky, lebo v zrúcanine povaľujú sa zlomky rozdrúzganých stĺpov z ružového mramoru. Búranie preto stalo sa spôsobom priamo brutálnym a bez dozoru.“ Z Bratislavy ďalej žiadali vysvetlenie, ako sa demolovanie previedlo, z akej príčiny sa realizovalo a či bolo povolené Okresným úradom v Trnave. Podľa ďalšej korešpondencie je zrejmé, že budova vtedy nebola zrovnaná so zemou celkom. Na jar 1937 stál ešte vstup a pamiatkári žiadali, aby sa nanovo vybudovali aj bočné múry. Markíz Alexander Pallavicino (manžel majiteľky) sa vtedy v kaštieli nezdržiaval, preto korešpondenciu vybavoval jeho právny zástupca Dr. Palkovič z Trnavy. Podľa dostupných informácií zostala stáť polorozborená stavba ako memento napospas času. Ruinu divadielka definitívne rozobrali po vyše desiatich rokoch, kedy posledné zvyšky použili ako stavebný materiál. Grófov k takémuto neuváženému a nepochopiteľnému kroku prinútili finančné problémy. Za mnohé objekty vo svojom vlastníctve museli platiť obrovské dane z nehnuteľností. Nevyužívané chátrajúce divadlo asi považovali za chátrajúcu a teda zbytočnú budovu, ktorá iba odčerpáva ich finančné prostriedky. Či sa búralo s vedomím majiteľov, alebo to bol subjektívny príkaz správcu Otta Maminga, sa už nedozvieme. Aj keď sa na správcovskom poste neskôr objavuje iný človek, každopádne to bola akási predzvesť toho, čo kaštieľsky areál malo postihnúť o desať rokov neskôr. Divadelná budova mala celkom nezvyčajný tvar. „Najskôr snáď napodobňoval korytnačku, ktorej pancier slúžil na zhotovenie lýry svojím zvukom oblažujúcej srdcia:“- usúdila o bizarnom pôdoryse stavby architektka Jana Šulcová. Divadielko malo najmenej tri vstupy, jeden hlavný so stĺporadím s ôsmimi stĺpmi. Celé bolo dosť hlboko pod úrovňou okolitého terénu, preto bol vnútorný priestor vzhľadom k vonkajším rozmerom prekvapivo veľkorysý. Opísať jeho interiér, je ešte ťažšie. Jedinú autentickú zmienku zanechal vo svojej knihe P. Jedlička. Podľa erbu na opone v divadle sa pokúsil určiť čas jeho vzniku. Ak sme pátrali po dátume jeho vzniku, musel som mať na zreteli obdobné divadelnú budovu v Hlohovci. Tá stojí dodnes a pochádza z roku 1802. Tamojší majiteľ dal divadlo postaviť pre cisára Františka I., ktorý jeho zámok mal poctiť svojou návštevou. Súvislosť medzi oboma divadlami nemôžeme vylúčiť, skôr naopak. Ich výstavba nebola náhodná, bohatí šľachtici sa poznali vzájomne a predbiehali sa v dokonalosti svojich sídiel. Možno sa gróf Erdödy inšpiroval práve u nás na jednom z koncertov, na ktoré bol pozvaný. Po zohľadnení spomenutých faktov, sa divadielko v D. Krupej stavalo zrejme v rokoch 1800 – 1801. Podľa toho na pódiu divadielka azda niekoľkokrát stál a koncertoval v ňom aj slávny Ludwig van Beethoven. Jazva na tvári nášho kultúrneho dedičstva je o to väčšia, že po jeho existencii sa nezachoval jediný dôkaz.

muzeum 6 Ružová záhrada

Šiestym z pozoruhodných miest v Dolnej Krupej bola ružová záhrada. Rozprestierala sa v susedstve parku ohraničená potokom a cestou na dnešnom hornom konci obce. Zakladateľka rozária grófka Mária Henrieta Choteková si ružami obklopila svoj zvláštny dom krytý slamou, nazývaný „horný" kaštieľ. Najväčší rozkvet zažívala ružová záhrada pred rokom 1914, kedy sa do Dolnej Krupej dostali ruže slávneho šľachtiteľa Rudolfa Geschwinda. V roku 1910 kúpila grófka jeho pozostalosť, ktorú tvorilo asi 2000 ruží. Po vzniku ČSR v 20-tych rokoch založila ružovú škôlku, z ktorej výpestky predávala, aby mohla udržiavať svoje obrovské rozárium. Podlá katalógu z roku 1926 v ňom rástlo 5000 ruží a v roku 1929 až 6000. Návštevníci tohto miesta stáli v údive a odchádzali nadšení. Odborníci považovali dolnokrupskú ružovú záhradu v čase kvitnutia za jednu z najväčších krás v krajine. Rozárium v čase hospodárskej krízy upadalo a od polovice 30-tych rokov minulého storočia postupne zaniklo. Na počesť zakladateľky rozária bol v roku 1996 pomenovaný Medzinárodný Rosaclub M. H. Chotekovej. V sezóne 1929 boli uvedené na trh odrody severokrajných ruží (Nordlandrose), ktoré vďaka svojej odolnosti našli uplatnenie aj v krajinách chladnejšieho pásma. Na tomto tvrdení by nebolo nič prekvapivé, keby spomínané ruže nepochádzali z Dolnej Krupej. Tunajšie rozárium, či ak chcete ružovú záhradu s veľkou starostlivosťou udržiavala grófka Mária Henrieta Choteková. Pre jeho obrovskú rozlohu ho nazývali ružovým hájom a sprevádzal ho pohnutý osud, ktorý kopíroval zložitú dobu, v ktorej existoval. Ružová záhrada v Dolnej Krupej prežila roky veľkej slávy aj živorenia a na jej existenciu sa takmer úplne zabudlo.Štyridsaťročná grófka Choteková sa po smrti otca v roku 1903 osamostatnila. Na hornom konci dediny si dala postaviť jednoduchý sedliacky dom, ktorý obklopila dielom, ktorému sa neskôr dostalo uznania v celoeurópskom meradle. Predpokladáme, že v týchto miestach boli vysádzané ruže už predtým, čo posúva vznik rozária na prelom 19. a 20. storočia, možno ešte skôr. Záľuba v ružiach jej učarila už v mladosti, kedy spoznávala ich krásu v okolí kaštieľa. V jednom zo svojich príspevkov grófka uviedla, že už jej prababička „sa prechádzala po chodníkoch, okolo ktorých boli vysadené ruže.“ Najväčší rozkvet zažívalo rozárium v čase tesne pred prvou svetovou vojnou, keď sa kúpou dostala k unikátnej kolekcii ružiarskych výpestkov najväčšieho uhorského šľachtiteľa Rudolfa Geschwinda (1829 - 1910). Ten ich ešte pred smrťou ponúkol mestu Krupina, kde žil, no to na jeho ponuku nereagovalo, a preto sa obrátil na M.H.Chotekovú. 18. júna 1910 prišla osobne na obhliadku a po prevoze z Krupiny do Krupej dala ruže vysadiť vo svojom rozáriu. Tak sa stalo, že do jej rozária sa naraz dostalo až 2000 nových ruží. Svoje ružové kráľovstvo rozširovala už predtým , a keďže mala úžasný prehľad, robila tak podľa najlepších podobal najchýrnejším rozáriám v Malmaison a L´Hay. Cenné prírastky získavala aj výmenným spôsobom , napríklad od slávneho francúzskeho šľachtiteľa J. Gravereauxa. Nachádzali sa tu mnohé rarity (tmavočervené ruže s bielymi bodkami, ružové s bielymi pruhmi a pod). Z viacerých druhov vlastnila takmer úplný sortiment a pre ohromnú bohatosť boli ruže vysádzané prehľadne formou rodokmeňa a v jeho centrálnej časti bol mariánsky stĺp, z bieleho mramoru. Na začiatku storočia a hlavne po prírastku z roku 1910 grófka zamestnávala mnohých pomocníkov a záhradníkov. Rozáriu chýbali jej starostlivé ruky počas 1. svetovej vojny, keď dala prednosť práci ošetrovateľky v trnavskej nemocnici. Zanedbané rozárium postupne nadobúdalo stratený lesk aj v nových podmienkach. Aj keď po roku 1918 bola časť majetku rozparcelovaná a na udržiavanie rozária v pôvodnom rozsahu už nemala prostriedky, stále bolo miestom, ktoré v návštevníkoch vyvolávalo neskonalý údiv. Tak ako v prípade predsedu Bratislavského okrášľovacieho spolku Dr. Rudolfa Limbachera, ktorý vo svojej knihe neskôr napísal: „Skutočne zázračný svet zjavil sa mi pred očami…“ Znalci ruží prirovnávali rozárium k veľkolepému dielu J. Gravereauxa v L´Hay pri Paríži. Spomínaného Dr.Limbachera nadchla návšteva ružovej záhrady do takej miery, že začal presadzovať vybudovanie prvého mestského rozária v Bratislave. Myšlienku vnuknutú v Krupej sa podarilo uviesť do života a 13. júla 1937 bolo v petržalskom parku - dnešnom sade Janka Kráľa rozárium sprístupnené. Iný obdivovateľ Dr. Gustáv Brada roku 1927 v nemeckej ružiarskej ročenke Rosenzeitung napísal: „Záhrada grófky Chotekovej je dnes opäť ukážkovým dielom, ktoré si nemôže nechať ujsť žiadny priateľ ruží, ktorý navštívi Slovensko. V čase kvitnutia je rozárium jednou z najväčších krás krajiny.“ Ako sok spomínal, najväčšie úspechy jej ružová záhrada dosiahla pred prvou svetovou vojnou a neskôr koncom dvadsiatych rokov. V rokoch po rozpade monarchie musela vynakladať obrovské úsilie, aby jej rozárium prežilo. Musela založiť ružiarsku škôlku a výpestky z nej od roku 1920 predávala. Aj takýmto, pre ňu celkom netradičným spôsobom chcela rozárium finančne podporovať. Ruže ponúkala vo vlastných katalógoch vydaných v rokoch 1926 a 1929. Z nich sa dozvedáme aj niekoľko zaujímavých čísel. Kým v roku 1926 uvádza, že v rozáriu rastie 5000 sort ruží a na predaj ponúkala 711 kultivarov, v roku 1929 spomína až 6000 sort a k odberu z Dolnej Krupej bolo 885 odrôd. Na začiatku som povedal, že na vďaka grófke Chotekovej sa na trh dostali Severokrajné ruže. Tie prešli tvrdými skúškami v tuhých zimách 1916 – 1917 a 1922-1923, keď odolávali vyše 25-stupňovým mrazom. Vymrzli vtedy aj niektoré dreviny v parku, no ruže akoby zázrakom prekonali kruté mrazy absolútne nepoškodené. Bez väčšej ujmy dokonca odolali aj rekordným mrazom v roku 1929, keď teplota klesla pod – 35°C. To boli predtým nepredstaviteľné javy. Pod týmito impozantnými vysokými ružami stáli návštevníci v úžase a cítili sa medzi nimi ako v háji, ako trefne poznamenal jeden .z nich. Tvorili akoby prales 2-3 metre vysokých ružových kríkov, z ktorých najkrajšiu ružu grófka vybrala a označila ako Geschwinds nordlandrose I. (Severokrajná I.). V ružiarskom svete sa za jej najväčšiu zásluhu pripisovanú grófke považuje práve uvedenie týchto sort do predaja v roku 1926. Na cestu do sveta ich vyprevadlila slovami: „Dúfam a prajem si, aby mnohí domáci a zahraniční šľachtitelia prepracovali tieto ruže a zdokonalili toto životné dielo nášho zosnulého majstra…“ (Geschwinda - pozn. S.P.). V tom istom roku uviedla aj dve vlastné ruže (Fenomén a Ignis) a pokračovala v jedinečnom rozširovaní ruží z Geschwindovej zbierky: G. Multiflora, G. Georgeus, Nordlanrose II., ,Geschwindova neúnavná, Erinnerung an Brod… Výpestky z dolnokrupského rozária sa exportovali najmä do nemecky hovoriacich krajín, ale aj do Škandinávie, USA a Kanady. Rozárium neodolalo prvému náporu hospodárskej krízy a od polovice tridsiatych rokov postupne upadalo. Do dnešných dní sa nezachovali žiadne stopy po jeho existencii, ak neberieme do úvahy množstvo oválnych keramických menoviek, ktoré sa objavovali a doteraz, z času na čas po orbe, ešte uzrú svetlo sveta na miestach, kde sa slávna ružová záhrada rozprestierala. Na počesť majiteľky rozária bol v roku 1996 pomenovaný Medzinárodný ROSACLUB Márie Henriety Chotekovej.

muzeum 7Umelý kopec

Prapradedovi ružovej grófky Jozefovi Brunsvikovi vďačíme za ďalší unikát  - umelý kopec - v poradí siedmy div obce. Navŕšili ho ľudia niekedy v rokoch 1813 - 1819, kedy sa s obrovskými nákladmi upravoval terén za kaštieľom. Na najvyššom mieste v strede budúceho vinohradu vyrástol umelý pahorok, ako jedna zo súčastí veľkolepého prírodno-krajinárskeho celku. Kopec vŕšili poddaní i furmani z okolia dlhé mesiace a ešte dnes je ich práca jasne viditeľná. Kóta Kopec (238 m n. m.) sa v najvyššom bode nad okolitý terén dvíha do výšky približne 15 metrov. Osoba grófa Jozefa Brunsvika stojí aj v pozadí ďalšieho zo zaujímavých ľudských výtvorov. Vďaka nemu sa dokonca zmenil náš chotár a pribudla doň nová dominanta – umelý kopec. Mimochodom, dodnes sa tomuto miestu tak hovorí a aj oko nezasväteného pozorovateľa rozlíši, že tento vŕšok nestvorila matka príroda, ale ľudské ruky. Egyptskí faraóni mali svoje pyramídy, náš gróf sa zapísal do dejín svojím umelým kopcom. Pôvodne bol koncipovaný ako najvyššie miesto v strede vinice. Naporúdzi mám hneď dve, absolútne si protirečiace, vysvetlenia jeho vzniku. Augustín Bohunický v Krupanských míľnikoch sa píše:„Typickým príkladom rozmarov pánov z kaštieľa je vŕšok Kopec. Ten navŕšili v rokoch 1820 až 1852 poddaní, ktorých donútili až sem vláčiť zeminu, vykopanú z umelého jazera.“ Iné vysvetlenie ponúkol Karol Jarábek. Podľa neho „dali tam vyviezť zem z toho miesta, kde je dnes jazero pri umelej jaskyni a to v čase sucha, kedy nemali ľudia už na chlieb. Gróf otvoril svoje sýpky pre krupiansky ľud, za čo ovšem dostal potom od ľudu výdatnú odmenu: ľud mu naviezol pekný kopec na južný svah parku…“. A ku ktorej z verzií sa prikloníme my? Kopec skutočne navŕšili ľudia, no pravda bude niekde inde. Príčinou tohto prazvláštneho počinu neboli ani zvrátené chúťky ukrutných feudálov, ani spontánna vďaka obyčajných ľudí. Takže vám dĺžim vysvetlenie. V rokoch 1813 – 1819 dal gróf radikálne upraviť kaštieľsky park. Zámer bol jasný a ambiciózny: zmeniť tvár strání za kaštieľom. Umelé jazerá, sedem umelých pahorkov ako v rímskej mytológii, okolo celého parku „neviditeľná“ ohrada zapustená v priekope, sad, vinica, lúky - všetko s rukopisom záhradných architektov – tvorcov ideálnej krajiny. Nevznikol totiž iba nám už známy kopec vo vinohrade, ale ďalších niekoľko drobných pahorkov, ale o tom som referoval pri jednom z predošlých divov. Pretože z najvyššie položenej časti pozemku, vyhradeného pre vinicu, chcel mať gróf výhľad na svoje veľdielo, a potrebný kopec chýbal, musel sa navŕšiť. Kopec sa stal sa jednou zo súčastí veľkolepého prírodno-krajinárskeho celku. Pracovali na ňom poddaní z Krupej i furmani z okolia. Pomáhali aj vojaci z leopoldovskej posádky, ktorých sa tu vystriedali stovky. Ako boli za svoju, povedzme otvorene, otrockú prácu odmeňovaní, nevieme, no berúc do úvahy Brunsvikove progresívne názory, možno si robotou na vŕšení kopca v ťažkých rokoch istým spôsobom prilepšovali. Všetci spoločne sa podieľali aj z dnešného hľadiska na prácach monumentálneho rozsahu a terénnych úpravách dosť ťažko predstaviteľných rozmerov. Uvedomme si, že všetky činnosti sa prevádzali ručne, využívali sa ťažké vozy ťahané volmi či koňmi. Naozaj nepredstaviteľná drina, ktorá asi trvala dlhé mesiace, ak nie roky. Predstavte si, o aké obrovské kvantum premiestnenej zeminy išlo, keď umelý kopec sa nad okolitý terén zdvíha v najvyššom bode približne o 15 metrov (kóta Kopec 238 m n.m.) a po jeho obvode sa terén zvyšuje približne v dĺžke 170 metrov. Klobúk dole pred našimi neúnavnými predkami - tvorcami umelého kopca, možno slovenského unikátu. Je to právom jeden z dolnokrupských divov.