OSOBNOSTI A RODÁCI

JOZEF BRUNSVIK (gróf de Korompa)

(15.09. 1750 D. Krupá - 20.02. 1827 Bratislava) Brunsvik_rodák

osvietenec a vysoký krajinský hodnostár

Narodil sa v dolnokrupskom kaštieli 15. 9. 1750 manželom Antonovi a Anny rod. Adelfiovej. Na začiatku kariéry roku 1768 odchádza do Pešti, v roku 1775 ukončil právnické štúdiá na Terezániu a zložil prísahu. Prichádza do Viedne a odvtedy sa datuje jeho pôsobenie v službách cisárovnej Márie Terézie a neskôr jej syna Jozefa II. Ako pokrokový a osvietenecký človek - nadšený prívrženec reforiem - bol od roku 1786 vnútorným tajným radcom cisára Jozefa II. a cisársko-kráľovským komorníkom. Aktívne zasahoval do prípravy a realizácie administratívnych a právnych reforiem štátnej správy a súdnictva. Bol autorom niekoľkých kníh, ktoré vychádzali v latinčine, nemčine a maďarčine v rokoch 1765 až 1826. Za jeho zásluhy ho panovník vyznamenal Rádom sv. Štefana.

V rokoch 1802-1825 bol kráľovským taverníkom  (Magister Tavernicorum regalium), v preklade majster kráľovských pokladníkov. Taverník bol správcom kráľovskej pokladnice a najvyšším sudcom nad tzv. tavernikálnymi mestami, 1806-1827 novohradským županom, 1825-1827 krajinským sudcom (Iudex curiae regiae). Tieto úrady patrili k najváženejším postom v krajine.  Osvietenecký gróf investoval nemalé prostriedky do realizácie predstavy ideálneho vidieckeho obydlia a vďaka jeho nadšeniu pre krásu a progresívnym názorom môžeme na kaštieli v Dolnej Krupej dodnes obdivovať pôsobivosť čistých klasicistických foriem.  Zmenám v dvoch etapách (1793-1795) a (1821-1822). Kaštieľ sa stal významným centrom spoločenského a kultúrneho diania. Pre návštevníkov a vzácnych hostí z radov príbuzných, šľachty, umeleckého aj vedeckého sveta chcel majiteľ vytvoriť čo najdokonalejšie a inšpiratívne prostredie. Dal prebudovať rozsiahly park (1813- 1822),  vybudoval divadlo, knižnicu, múzeum, oranžériu, ale i umelú jaskyňu, kúpele, altánky a romantické zákutia parku s množstvom záhradnej architektúry a sôch, čo vytvorilo z jeho sídla skutočný príbytok moderného aristokrata. Vďaka jeho zberateľskej vášni boli interiéry kaštieľa doplnené množstvom umeleckých diel. Kolekcia obrazov sa rozrástla do takej miery, že v ďalších rokoch sa zvykla uvádzať ako obrazová galéria, pribudli gobelíny a knižnica mala vyše 5000 zväzkov. Výraznou mierou prispel i na stavbu nového farského kostola v Dolnej Krupej, ktorý bol dokončený a vysvätený za jeho prítomnosti roku 1811. Kostolu venoval oltárne obrazy i vežové hodiny a pod oratóriom kostola dal vybudovať rodinnú hrobku Brunsvikovcov.

     Umrel 77-ročný uprostred plnenia povinností krajinského sudcu v Bratislave 20. februára 1827. Jeho telesné pozostatky boli so všetkými poctami prevezené do Dolnej Krupej, kde ho 22. februára 1827 pochovali do rodinnej hrobky pod krupským kostolom.

Už súčasníci ho považovali za významnú osobnosť celouhorského formátu. O to viac musíme oceniť jeho zásluhy v miestnom kontexte - v rámci Dolnej Krupej a zvlášť na rozvoji a výstavbe kaštieľa. Z legendárnej éry Jozefa Brunsvika sa pre neskoršie generácie dochovali nielen cenné staviteľské pamiatky, ale aj vzácne kultúrne dedičstvo. V našej obci bola po ňom pomenovaná jedna z ulíc.


MÁRIA HENRIETA CHOTEKOVÁ

(24.11.1863 D. Krupá - 13.02.1946 D. Krupá) M. Henrieta Choteková pestovateľka ruží, zakladateľka prvého rozária na Slovensku, idealistka a katolícka aktivistka 

Mária Henrieta Choteková sa narodila 24. novembra 1863 v Dolnej Krupej rodičom Rudolfovi Chotekovi a Márii rod. Khevenhüller-Metschovej. Bola príslušníčkou šľachtickej rodiny Chotekovcov - dedičov dolnokrupského kaštieľa a panstva. Prežila dlhý a bohatý život, pričom rozsah jej aktivít bol skutočne široký. Bol podmienený hlbokou kresťanskou vierou a idealizmom na jednej strane a láskou k prírode a umeleckým nadaním na strane druhej. Zanietenie, s akým dokázala ísť za svojím cieľom a oduševnenie pre vec, boli obdivuhodné. Umelecké vlohy sa prejavili v písaní poézie, divadelných hier a najmä v hereckom talente, o ktorom s uznaním písala dobová tlač. Už ako mladá stála za organizovaním kultúrneho festivalu v kaštieľskom divadle. Jej činorodosť sa vekom stupňovala a keď jej údelom bolo zostať bez vlastnej rodiny, v roku 1895 vstúpila do ústavu šľachtičných, čo boli akési svetské kláštory. Aj keď bola iba čestnou členkou, toto rozhodnutie má veľkú výpovednú hodnotu.

Viera a náboženstvo zohrávali v jej živote prioritnú úlohu. V roku 1898 absolvovala púť do Svätej zeme a neskôr patrila k priekopníkom vyučovania náboženstva laikmi. Podporovala zakladanie a činnosť kresťanských mládežníckych organizácií a dokonca sa angažovala v kresťansko-sociálnej politike. Zavŕšením jej náboženského angažovania bolo udelenie pápežského Radu „Pro Ecclesia et Pontifice“ (1913) a prijatie na osobnej audiencii u pápeža (1913).

Súbežne s tým sa venovala ružiam. Nadšenie, s akým sa rozhodla venovať ich pestovaniu, bolo pre ňu typické. Vlastným pričinením a bez cudzej pomoci dokázala vybudovať jedno z prvých a najväčších rozárií v Európe, pre ktoré obetovala nielen takmer polovicu svojho života, ale i všetky finančné prostriedky nadobudnuté z dedičstva po otcovi a bratovi. Po roku 1906, kedy sa sťahuje do svojho nového príbytku, postupne vysádza ružami asi 3-hektárový pozemok severovýchodne od kaštieľa. Zakrátko sa stáva uznávanou ružiarkou, na ružiarskych kongresoch patrí medzi čestných RADhostí, šľachtitelia pomenúvajú po nej svoje výpestky. Ako na erudovanú odborníčku sa na ňu obracajú so žiadosťami o identifikovanie sporných ruží. Ona sama zahraničné spolky a rozáriá podporuje aj finančne. Je členkou ružiarskych organizácii v Nemecku a v USA a doživotnou patrónkou francúzskeho ružiarskeho spolku. K najväčšiemu rozšíreniu ružovej záhrady prišlo v roku 1910, keď z Krupiny doviezla ružiarsku pozostalosť po najznámejšom uhorskom šľachtiteľovi ruží Rudolfovi Geschwindovi. Rozárium prečkalo aj 1. svetovú vojnu, kedy grófka pôsobila ako sestra Červeného kríža vo vojenskom lazarete v Trnave.

V nových podmienkach po roku 1918 musela existenciu svojho rozária od základu prehodnotiť. Založila ružovú škôlku, ktorej zisk z predaja ruží mal pokrývať náklady na chod rozária. Ako asistenta povoláva Petra Kordesa - syna zakladateľa obchodu s ružami W. Kordes’ Söhne  Rosenschulen z Nemecka, ktorý jej pomáhal pri začiatkoch „ružiarskeho podniku“ v rokoch 1923-1925. V roku 1926 vydáva prvý predajný katalóg ruží s ponukou 711 odrôd a v roku 1929 druhý, v ktorom bolo na predaj 885 sort ruží. Okrem katalógov vyžívala aj inzeráty, najmä v po nemecky vydávanej tlači. Celkový počet ruží ona sama odhadla na 6000. V roku 1930 do vatikánskych záhrad poslala ako dar 400 najkrajších ruží a obdarovala aj rozárium v  Sangerhausene 150 vzácnymi ružami. Dokladov o obchodovaní sa nezachovalo veľa, o to cennejšie sú záznamy o predaji ruží z rokov 1928 a 1937 do zámockého parku v Průhonicích (JV od Prahy). Najmä údaj o obchode z jari roku 1937 je zaujímavý, pretože sa dá považovať za poslednú z preukázateľne realizovaných objednávok z grófkinej škôlky. S pribúdajúcim vekom a ubúdajúcimi silami (v roku 1938 dovŕšila 75 rokov) rozárium čoraz viac pustlo a roky 2. svetovej vojny dovŕšili skazu.

Jej zásluhy na vzostupe pestovania ruží na našom území a všetky aktivity po zaradení do európskeho kontextu nás oprávňujú hovoriť o M. H. Chotekovej ako o najväčšej žene – ružiarke. Na jej počesť boli pomenované štyri ruže, dve za jej života a dve posmrtne Gräfin Chotek (Kiese, 1911), Marie Henriette Gräfin Chotek (Lambert, 1911), Comtessa Maria Henrietta (Györy, 2006), Rosengräfin Marie Henriette (Kordes, 2013). Význam jej priekopníckych aktivít v oblasti pestovania ruží na území bývalého Československa spočíva aj v tom, že podnietila založenie prvých verejných rozárií v Prahe na Petříne a v Bratislave v petržalskom parku.

Mária Henrieta Choteková sa dožila takmer 83 rokov, zomrela 13. februára 1946 Vladimír Dolnej Krupej, kde je aj pochovaná. V našej obci bola po nej pomenovaná jedna z ulíc.

Text bol napísaný pri príležitosti 70. výročia úmrtia M. H. Chotekovej © OZ Korompa

 

KLEMENT ŠIMONČIČ

(24.11.1912 D. Krupá - 22.01.2010 Cohoes, štát New York, USA)

K, šIMONčIč 2literárny vedec, prekladateľ, novinár a teoretik slovenského nadrealizmu, blízky priateľ Kolomana Sokola a zberateľ jeho diel

Narodil sa v rodine Jozefa Šimončiča a manželky Alžbety. Po maturite na trnavskom gymnáziu bol v roku 1931 bol prijatý na Filozofickú fakultu UK v Bratislave na odbor slavistika romanistika, ktorú absolvoval v roku 1935. V roku 1936 dostal štipendium francúzskej vlády a učil na Štrasburskej univerzite. Napriek tomu, že na Slovensku pobýval len veľmi krátko, stihol aktívne zasiahnuť do kultúrneho a literárneho diania. Ako teoretik nadrealizmu - moderného smeru inšpirovaného francúzskym surrealizmom, v roku 1938 podpísal manifest slovenského nadrealizmu Áno a Nie.

Po štúdiu na Columbia University in the City of New York v rokoch 1936 a 1937 pracoval v rokoch 1938 a 1939 ako lektor slovenského jazyka a literatúry na univerzite v Štrasburgu.

Po okupácii Francúzska bol transportovaný do Maroka, stadiaľ sa dostal na ostrov Trinidad a napokon v roku 1941 do New Yorku. V roku 1942 sa dobrovoľne prihlásil do americkej armády. Ako vojak slúžil v Maroku, v Taliansku, v južnom Francúzsku. Na konci vojny  požiadal o pridelenie do Plzne, odkiaľ sa dostal na dovolenku k rodičom do Krupej. Po demobilizácii v roku 1946 pracoval asi rok v Newyorskom denníku, od roku 1950 až do roku 1973 bol zamestnaný v redakcii Radio Free Europe s jednoročným pôsobením v Mníchove. Súčasne vyučoval ako profesor lingvistiky na Columbijskej univerzite v New Yorku. Hovoril deviatimi jazykmi. V tomto období sa stal spoluautorom knihy Czech and Slovak literature, kde prispel časťou o slovenskej literatúre. Aktívne sa angažoval v krajanských organizáciách, ktoré pomáhali utečencom z komunistického Česko-Slovenska. Bol dlhoročným spolupracovníkom rozhlasovej stanice Slobodná Európa, venoval sa pritom hlavne kultúre a umeniu. Tak isto spolupracoval aj s exilovým časopisom Naše snahy.

K. Šimončič zomrel ako 97-ročný v Cohoes, asi 260 km severne od New Yorku, kde je pochovaný. 


DOMINIK JARÁBEK

(03. 07 1915 D. Krupá - 08. 12. 1981 Trnava) DOMINIK JARÁBEKpedagóg, spisovateľ, prekladateľ, kultúrny pracovník a diplomat

Narodil sa v mnohodetnej rodine Jozefa Jarábka, bol bratom Karola a Matúša. Absolvoval gymnázium v Trnave, kde v roku 1936 maturoval. V rokoch 1936 až 1940 študoval v Bratislave na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V roku 1943 obhájil rigoróznu prácu Jégé a slovenský realizmus a získal titul PhDr. Od roku 1940 vyučoval jazyky na cirkevných a štátnych gymnáziách a na Obchodnej akadémii v Trnave.

Po roku 1945 pôsobil ako prvý osvetový inšpektor v trnavskom okrese. Ovládal viaceré románske jazyky, predovšetkým taliančinu a španielčinu, z ktorých prekladal. V roku 1947 pôsobil ako výmenný lektor slovenského jazyka na univerzite v Padove v Taliansku. Po návrate na Slovensko v septembri 1948 pracoval vo vydavateľstve Práca v Bratislave, kde pôsobil desať rokov. V roku 1963 vydal vo vydavateľstve Mladé letá román pre mládež Mladé rampy. Od roku 1964 externe pôsobil na katedre francúzskeho jazyka a literatúry na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Bol iniciátorom myšlienky nadviazania prvej družobnej zmluvy medzi Trnavou a talianskym mestom Casale Monferrato.

Z taliančiny a španielčiny preložil knihy: Vilis Lācis Rybárov syn (1951), J. Saint-Macoux Bola som hviezdou (1969) Pietro Aretino Necudné rozhovory (1971), A. a S. Golone Angelika sa búri (1972),  José Martí Osudné priateľstvo (1974), Jules Verne 800 míľ po Amazone (1978), Ciro Alegría  Šíry a cudzí svet (1978), Hervé Bazin V mene synovom (1979).  Njaznámejším je asi jeho preklad slávneho románu Alberta Moraviu Rimanka (1971).

Od r. 1969 pracoval na Ministerstve kultúry v Bratislave ako zástupca zahraničného odboru. Odtiaľ bol v roku 1971 vyslaný na Kubu, kde sa v Havane stal diplomatickým pracovníkom a riaditeľom tamojšieho kultúrneho centra. Zomrel v Trnave.

(spracované podľa http://cintoriny.maticatrnava.sk/sprievodca/osobnosti.html)


MATÚŠ JARÁBEK

(25. 10. 1918 D. Krupá - 11. 01. 1989 Trnava) Matúš JARÁBEK_1959herec a amatérsky výtvarník

ďalší zo súrodencov Jarábkových. Patril k najaktívnejším amatérskym hercom v D. Krupej a herectvu sa venoval aj profesionálne. Od roku 1951 pôsobil v divadle  v Nitre a striedavo v Armádnom divadle v Martine. Až do roku 1965 je hercom Krajového divadla v Trnave. V rokoch 1965-1967 pôsobí ako bábkoherec v Štátnom bábkovom divadle Bratislava.

Vo všetkých umeleckých súboroch hrával charakterové postavy vážneho i veseloherného charakteru. Okrem herectva sa jeho umelecké nadanie prejavilo aj v inej oblasti – bol amatérskym výtvarníkom, vďaka čomu sa zachovali aj autentické maľby našej obce z konca 50. rokov.


 

JOZEF PETROVIČ

(12.02.1814 D. Krupá- 13.02.1843 Turá Lúka)
Báseň J. Hollého venovaná J. Petrovičovi

Oslavná báseň J. Hollého venovaná J. Petrovičovi

organizačný nadšenec, životopisec a blízky priateľ Jána Hollého

Narodil sa v zemianskej rodine rodičom Jánovi a Jozefíne Petrovičovým. Priezvisko Petrovič nepatrí k typickým dolnokrupským menám, otec pochádzal z Veľkých Ripnian. Jeho zemiansky pôvod mu pripisujeme aj na základe krstných rodičov, ktorými boli manželia Odlerovci, z miestnej zemianskej rodiny. Na krst povolali ďalšieho kňaza – rodáka Andreja Šimončiča, vtedajšieho farára v susedných Špačinciach, rovnako zo zemianskej rodiny. Od roku 1831 navštevoval gymnázium v Trnave, kde pokračoval aj v teologických štúdiách v seminári Marianum. V roku 1837 bol vysvätený za kňaza. Najskôr pôsobí ako kaplán vo Veľkom Záluží (maď. Újlak), potom v Marianke a od roku 1841 ako správca habánskej kaplnky v Sobotišti. Necelý rok bol farárom v Turej Lúke, kde v mladom veku zomrel. Bol aj literárne činný, jeho poéziu reprezentujú ódy Slávospev na Jana HolléhoProsba na Jana Hollého (1840). Prejavil sa aj ako prekladateľ.

Bol nadšeným obdivovateľom Jána Hollého, ktorého pravidelne navštevoval na fare v Maduniciach, kde zaznamenával básnikovo rozprávanie. Aj z neho vychádzal pri písaní životopisu Hollého, ktorý vyšiel v roku 1842 ako súčasť tretieho zväzku súborného diela Básňe Jana Hollého. Bol iniciátorom a poradcom pri vydávaní súborného diela J. Hollého (1841-1842). V septembri 1841 bol s J. Hollým v Bratislave, kde ho portrétoval Friedrich Johann Gottlieb. Básnik Hollý mu venoval jednu to svojich ódických básní. Zachovali sa listy, v ktorých odmietol výhodné kaplánske miesta, pretože boli ďaleko od Maduníc, kde vtedy Hollý žil. Nezabudol na neho ani J. Hollý, ktorý mu venoval oslavnú báseň Na Petroviča. Zachovala sa jeho korešpondencia, ktorá je jedným z najcitovanejších prameňov pri spoznávaní osobnosti veľkého básnika Jána Hollého. Jej súčasťou je aj zaujímavé svedectvo, v ktorom Petrovič píše o svojom pôvode a s ním spojenými ťažkosťami so spisovným jazykom. V jednom z listov Martinovi Hamuljakovi, pochádzajúcemu z Oravy, totiž napísal: „Já sem Krupan, kďe tože tvrdé nárečí panuje, i já sem tak mluvil, z mím príchodem do Újlaku, ale mi tu vyhlaďili jazik. Ach, vec je preťažká tak slovenski písať, jako mi píšeme, človeku viďéku trnavského, neb čo Újlačan matkú zďedil, to mosí Krupan mnohím čítaňín dobréj kňihi nadobudnuť.“.

V ďalšom tvorivom rozlete mu zabránila tuberkulóza, ktorej podľahol 13. februára 1843 na fare v Turej Lúke deň po svojich 29. narodeninách.


Msgr. KAROL JARÁBEK

(31.01.1908 D. Krupá - 21.03.1989 Trnava) K.JARÁBEK kňaz a cirkevný hodnostár, trnavský kanonik

Narodil sa 31. januára 1908 v Dolnej Krupej v početnej rodine Jozefa Jarábka, ktorý ovdovel a v druhom zväzku s manželkou Annou mal ešte 7 synov. Sestry Mária a Viktória z prvého manželstva sa rozhodli ísť k rehoľným sestrám. Po skončení gymnázia v Trnave študoval na Bohosloveckej fakulte. Dňa 25. februára 1934 bol v Trnave vysvätený za kňaza. Primičnú svätú omšu mal 4. marca 1934 v Dolnej Krupej.

Ako kaplán a neskôr správca fary najskôr pôsobil na viacerých miestach južného Slovenska, pretože ovládal maďarčinu. Od 25.2.1934 pôsobí ako kaplán v Leviciach, v roku 1935 v Štúrove. V roku 1935 bol povolaný na biskupský úrad do Trnavy, kde odvtedy zastával mnohé funkcie. Najskôr sa stáva biskupským ceremonárom, okrem toho je od roku 1936 je správcom uršulínskeho kostola (Kostol sv. Anny) v Trnave. V roku 1939 je poverený funkciou biskupského archivára, je notárom Cirkevného súdu a biskupským tajomníkom (1939-1946). V roku 1945 sa vo veku 37 rokov stáva kanonikom, v roku 1946 je zástupcom riaditeľa biskupskej kancelárie a prosynodálnym sudcom a v roku 1948 získava titul monsignor.

Bol diecéznym riaditeľom misijných spolkov a generálnym riaditeľom Legio Angelica (združenia miništrantov). Jeho oddanosť Bohu a cirkvi bola veľká. Po nástupe komunizmu sa nechcel podrobiť novým nariadeniam štátnych orgánov, považoval ich za proticirkevné, odoprel podpísať vernosť novému režimu a v júli 1950 ho internoval a previezli do internačného zariadenia v Mučeníkoch, kde sústredili okolo 150 kňazov a cirkevných hodnostárov. Neskôr bol prevezený do sústreďovacieho tábora v Nových Zámkov a odtiaľ do vyšetrovacej väzby. Za neohrozený postoj k praktikám komunistického režimu k cirkvi bol odsúdený na päť rokov väzenia. Po tri a pol roku vo väznici v Ilave bol v roku 1953 za dobré správanie prepustený. Po prepustení z väzenia dobrovoľne zostáva mimo pastorácie a načas mu odoberú tzv. „štátny súhlas k výkonu duchovenskej činnosti”. V roku 1959 oslávil v tichosti striebornú svätú omšu (25. výročie kňazskej vysviacky) a 1. marca 1959 mal omšu aj vo farskom kostole v Dolnej Krupej.

V roku 1968 sa otvorene staval za obrodný proces, v kázňach prejavil sympatie k Dubčekovi a vítal uvoľnenie v oblasti náboženskej slobody. Za toto jeho vystupovanie bol na nátlak straníckych orgánov poslaný znova na južné Slovensko, medzi Maďarov.

Bol aj literárne činný. Okrem iného prekladal z latinčiny vizitácie našej farnosti. Od roku 1972 odchádza ako emeritný cirkevný hodnostár do dôchodku. Ku koncu života bol v kňazskom domove dôchodcov. Zomrel 21. marca 1989 vo veku 81 rokov, pochovaný je v Trnave na starom cintoríne.

 

JÁN DOPJERA (známy neskôr ako John Dopyera)

(06.07.1893 Stráže - 03.01.1988 Grants Pass, USA)

JOHN-DOPYERABol slovensko-americký vynálezca, podnikateľ a výrobca strunových hudobných nástrojov. Medzi jeho vynálezy patrí rezonančná gitara pod názvom dobro a dôležitý podiel má v ranom vývoji elektrickej gitary. John Dopyera pochádzal zo starého mlynárskeho rodu na Slovensku. Narodil sa ako najstarší syn (ale ako 4. dieťa z 10) Jozefovi Dopjerovi a Kataríne, rod. Sonnenfeldovej v obci Stráže v dome č. 213 podľa vtedajšieho číslovania; neskôr sa presťahovali do Dolnej Krupej, kde dodnes je lokalita nazvaná Dopyerov mlyn a ulica Jána Dopjeru. Dopyerov otec bol huslistom aj výrobcom huslí a John pod jeho vedením vyrobil niekoľko prvých huslí už na Slovensku. Bol hudobne nadaný a sám sa naučil hrať na gitaru, mandolínu, ukulele, husle, violu a bendžo. V roku 1908 sa Dopyerovci z ekonomických dôvodov presťahovali do Los Angeles, kde si otvoril stolársku dielňu. Tam spočiatku opravoval, neskôr aj vyrábal husle, gitary a iné strunové nástroje. John sa vyučil za prvotriedneho husliara. V r. 1920 sa spolu s bratmi Rudym a Emilom osamostatnili a začali vyrábať husle, gitary a bendžá. John sa onedlho začal zaujímať o možnosti zosilnenia zvuku a skonštruoval husle s kovovým rezonátorom (elektromagnetické snímače vtedy neexistovali) a akustickú celokovovú gitaru s tromi rezonátormi. V r. 1926 John žiadal o svoj prvý patent na gitaru s tenkými postriebrenými rezonátormi, ktoré mali najlepší zvuk, a r. 1928 začal vo firme National Strings Instrument Corporation spolu s investormi a bratmi s ich výrobou. Nástroj bol úspešný, firma mala 22 zamestnancov, ale rozpútali sa v nej nezhody, ktoré vyvrcholili odchodom Johna a jeho bratov z firmy. Patentové práva síce zostali tejto firme, ale John už mal v hlave plán na nový nástroj. V roku 1929 John požiadal pod Rudolfovým menom o nový patent na gitaru s novým dizajnom, jedným rezonátorom a dreveným korpusom. Napriek tomu, že nástroj vyzeral ako gitara, mal celkom inú konštrukciu a iný zvuk. S podporou ďalších bratov Boba a Luisa (ktorí sa venovali predaju áut) založili vlastnú firmu a začali vyrábať novú rezofonickú gitaru, ktorú nazvali rovnako ako firmu podľa začiatku slov DOpyera BROthers: DOBRO. Tento názov sa udomácnil a časom zovšeobecnel, takže sa tak dnes nazývajú všetky gitary s rezonátormi s iným názvom, pochádzajúcimi aj od iných firiem. Dopyerovci však nezabudli ani na svoje slovenské korene a vymysleli slogan „Dobro znamená dobrý v každom jazyku!“ (Dobro means good in any language!). V roku 1932 John Dopyera vytvoril spolu s gitaristom Artom Simpsonom niekoľko gitár s elektrickým snímačom, ktoré sú považované za prvé priemyselne vyrobené elektrické gitary, okrem toho získal patent aj na prvé elektrické husle na svete a viacero patentov na dizajn gitary a bendža. V roku 1934 sa skončili rozbroje a došlo k spojeniu firiem National Strings Instrument Corporation a Dobro, ktoré založili spoločnosť National Dobro Corporation, sídliacu od r. 1935 v Chicagu. Táto firma vyrábala dobrá, elektrické a „steel“ gitary, mandolíny, elektrické husle a zosilňovače. John a jeho brat Rudolf však už prenechali vedenie firmy mladším bratom Edovi a Luisovi a John založil malú hudobnú firmu v meste Grants Pass (štát Oregon), kde ešte vylepšoval nástroje a získal ďalší patent na husle s rezonátorom. John Dopyera sa dožil vysokého veku a jeho popol bol podľa jeho poslednej vôle rozprášený nad jazerom Crater Lake. O rodinnú tradíciu a najvzácnejšie, napríklad prvé, kusy vyrobené Jánom Dopjerom ešte v Dolnej Krupej sa stará jeho syn John Ed Dopyera Jr., ktorý usporiadal veľmi úspešnú výstavu v Pensylvánii a jej časť sa dostala aj na Slovensko. Túto časť exponátov John Dopyera Jr. venoval Slovenskému národnému múzeu, ktoré má depozitár v Dolnej Krupej. V roku 1991 Slovenská asociácia hudby country začala usporadúvať v poslednom augustovom týždni festival na počesť Jána Dopjeru DobroFest v Trnave, pri zrode ktorého stál aj syn Jána Dopjeru, John Dopyera Jr. V roku 2003 zastupiteľstvo mesta Trnava udelilo Johnovi Dopyerovi Čestné občianstvo mesta Trnava in memoriam. V našej obci bola po ňom pomenovaná jedna z ulíc.

                 

LUDWIG VAN BEETHOVEN

Najznámejšia legenda sa spája s menom hudobného génia Ludwiga van Beethovena. Beethoven sa uvádza v spojitosti s majiteľmi tunajšieho kaštieľa - rodinou Brunsvikovcov, ktorých sídlo mal viackrát navštíviť v rokoch 1800 až 1806. Vtedy sa tu schádzali vzácni hostia a početné príbuzenstvo, medzi ktorými vraj nemala chýbať ani adresátka slávneho „listu nesmrteľnej milenke“adresovaného do „K“ (Korompa?). To, či skladateľ Dolnú Krupú skutočne navštívil, zostáva dodnes pre absenciu autentických dokladov neobjasnenou záhadou. Nejasné udalosti sa možno podarí vysvetliť v budúcnosti, no nič sa už nezmení na skutočnosti, že spojenie Dolná Krupá a Beethoven je do dnešných dní stále živé a aktuálne. Po rekonštrukcii a sprístupnení od roku 1978 sa kaštieľ stal miestom koncertov, centrom stretávania hudobných skladateľov a umelcov. Beethovenovskej tradícii preto patrí v obci nezastupiteľné miesto. V areáli kaštieľa je v Pamätníku L. van Beethovena inštalovaná expozícia o vzťahu skladateľa k majiteľom kaštieľa. Hudobné tradície v Dolnej Krupej však nekončia osobnosťou Beethovena, či jeho Mesačnou sonátou, ktorú tu údajne skomponoval inšpirovaný láskou k jednej z Brunsvikových neterí, ale aj podmanivou atmosférou kaštieľskeho parku.